Motivácia je bežne vnímaná ako nevyhnutný predpoklad úspechu. Lenže, aj keď si uvedomujeme prínosy niektorých činností, a dokonca máme vysokú motiváciu, aby sme ich reálne robili, nezrealizujeme ich. Z toho teda vyplýva, že motivácia vlastne nestačí (hoci užitočná je, to nepopieram). Otázka potom znie, čo vlastne dokáže motivácia v biznise? Kedy „funguje”?
Motivácia sa pohráva s mentálnou prípravou
Vrátim sa k tomu, že veľké nadchnutie pre niečo ešte neznamená, že to niečo aj urobíme. Motivácia je prítomná, no chýba reálne zhodnotenie činnosti, na ktorú sa chystáme. To zhodnotenie má význam z jedného dôvodu = potrebujeme si uvedomiť, akú náročnosť má daná činnosť. A podľa toho sa k nej postaviť. Prečo?
Ak je niečo náročné, máme tendenciu to odsúvať, potláčať. Prirodzene. No a keďže pri motivácii nás ovplyvňujú aj emócie, podvedomé procesy, psychologické bariéry, ONA samotná nestačí na prekonanie prekážok/výziev v biznise.
„Nespoliehajte sa na motiváciu, no buďte s ňou vo vzťahu. Nebude to vážny vzťah, za to užitočný áno.”
Do akej miery?
A zase sme pri rôznych uhloch pohľadu…
Úplne vynechám rozoberanie toho, že biznis by nemal mať len finančnú motiváciu, ale hlbší význam. Povedzme, že toto máme upratané.
Prečo však motivácia nepostačuje, nech už je akákoľvek? Prečo nie je hnacím motorom?
Na otázku odpoviem inou otázkou: Čo nedokáže motivácia?
Odpoveď: Premeniť sa na energiu do tej-ktorej činnosti.
Bez ohľadu na to, či som podnikateľ alebo nie, my ľudia fungujeme v niektorých veciach na autopilota, v iných zas preberáme riadenie (napr. umývanie zubov vs. rozhodovanie o čomkoľvek, čo nevykonávame ako „zvyk”). A to platí pre biznis aj každodenné činnosti.
Možno sa nám do toho umývania zubov nechce, ale umyjeme si ich. Nie preto, že sme namotivovaní (aj keď niekde tam na pozadí zrejme bude zdravý, pekný chrup a to nech nám nezapácha z úst), ale preto, že disciplína.
To čo tým chcem povedať je, že aj pri vysokej motivácii sa dostaví zlá nálada, frustrácia. A na ne sa treba predpripraviť:
Vtedy nestačí, že som motivovaný. Musím byť disciplinovaný. V tom je rozdiel.
To automatizované správanie – autopilot, je viac o zvykoch ako o motivácii. Motivácia môže byť dobrým impulzom, ale trvalým hnacím motorom je disciplína. Pretože „sila zvyku” vám umožní konať efektívne aj bez neustáleho vedomého úsilia.
Motivácia – trochu autopilot, trochu manuál
Sila zvyku (ak sa nebavíme o zlozvykoch) je super v tom, že je vrytá do mozgu. V podstate si vytvárame rutinu. A jej dodržiavanie potvrdzujeme disciplínou.
Fungovanie na „poloautomat” si tak nevyžaduje extra energiu, resp. energiu navyše.
Tú si totiž pýta rozhodovanie. A rozhodovanie je v biznise nevyhnutné. Aj keď si nejaké tie činnosti zautomatizujeme (čo odporúčam), stále tu bude „to premenlivé”.
Preto je dôležité odstrániť čo najväčšiu záťaž z rozhodovania. Fičať na „poloautonómne riadenie” = čo viem robiť z mojej pozície a čo je už mimo moju kontrolu. Pretože motivácia je len niečím, čo beží na pozadí a páku v tom celom má disciplína.
A nakoniec by som sa chcel ešte podeliť o myšlienku, ktorá sá dá interpretovať rôzne a sčasti môže poprieť, nad čím som sa tu zamýšľal. Ale ja mám paradoxy rád. 🙂
„Pracovať podľa zabehnutého môže byť pre niekoho super vec. Ale to zabehnuté nie vždy reflektuje súčasný svet biznisu. Zostaňte v obraze, nezabudnite prepínať medzi autopilitom a manuálom, nepoľavujte na disciplíne. Motivácia bude iba bonusom. Pretože je až moc závislá od uvedomenia si rozporov medzi tým, kým sme a tým, kým chceme byť.”
